Volebné právo žien dnes berieme ako úplnú samozrejmosť. O svoje volebné právo a o účasť vo voľbách však ženy museli tvrdo bojovať. Boj za zrovnoprávnenie žien (nielen vo voľbách) začali najmä britské a americké ženy v 19. storočí tkzv.: „sufražetky“. Išlo o energické a bojovné ženy bojujúce o volebné právo a rovnoprávnosť žien. V 19. storočí mali ženy volebné právo iba v jedinej krajine sveta, na Novom Zélande. Ten ženám priznal právo voliť (nie byť volené) už v roku 1893.
O ďalší prielom sa postaralo v 20. storočí Fínsko, ktoré 7. marca 1906 zaviedlo volebné právo aj pre ženy. Ženy tak mohli voliť a byť volené, ako prvé na svete už v nasledujúcich voľbách v roku 1907. Nasledovali ďalšie severské krajiny ako Nórsko a Dánsko.
Do vypuknutia druhej svetovej vojny získali ženy volebné právo v 32 krajinách vrátane, napríklad,:
Nový Zéland – 1893 (čiastočné); Austrália – 1902 (čiastočné); Fínsko – 1906; Nórsko – 1913; Dánsko – 1915; Holandsko, Rusko, Veľká Británia – 1917; Kanada, Luxembursko – 1918; Rakúsko, Nemecko, Poľsko, Švédsko – 1919; Belgicko (čiastočne 1919, úplné – 1948); ČSR 29.02. 1920 bola prijatá Ústava prvej Československej republiky, ktorá deklarovala, že všetci sú si rovní vo svojich právach, majú právo voliť a byť volení. ČSR tak predbehla i niektoré krajiny západnej Európy, napr. Francúzsko či Veľkú Britániu. USA – 1920; Ekvádor – 1929; Južná Afrika – 1930 iba belošky, (od roku 1994 všetky ženy nehľadiac na farbu kože); Brazília, Uruguaj – 1932; Turecko, Kuba – 1934.
Až po II. svetovej vojne získali ženy právo voliť aj vo Francúzsku – 1944; či v Taliansku a Japonsku 1946; Čína, Argentína – 1947; Južná Kórea, Izrael – 1948; Chile, India, Indonézia – 1949; V najstaršej republike sveta, San Marine sa ženy tohto práva dočkali až v roku 1960; vo Švajčiarsku v roku 1971; a v Lichtenštajnsku (v poslednej európskej krajine) dokonca až v roku 1984.
V moslimskom svete prelomil hradbu predsudkov strán rovnosti oboch pohlaví turecký prezident Mustafa Kemal Atatürk, kde ženy získali právo voliť a byť volené už v roku 1930. Turecko nasledovali ďalšie moslimské štáty – Indonézia – 1945; Pakistan – 1947; Sýria – 1949; Libanon 1952; Egypt 1956; alebo Irán 1963 a.i. V prvých rokoch tretieho tisícročia sa „pohli ľady“ i v konzervatívnych moslimských krajinách Perzského zálivu. V Bahrajne ženy volili a boli volené po prvýkrát v miestnych voľbách v máji 2002; v Katare a Ománe o rok neskôr. Nasledoval Kuvajt, kde parlament odhlasoval dodatok volebného zákona v roku 2006, ktorý umožnil v parlamentných voľbách v júli 2007 ženám voliť aj byť volené. Pomerne nedávno v roku 2011 sa medzi krajiny, kde ženy môžu voliť a byť zvolené pripojila aj Saudská Arábia. Volebné právo žien je tu však obmedzené len na komunálnu úroveň. V tejto krajine ženy nemajú občiansky preukaz, sú zapísané do občianky manžela alebo otca. Miestne rady sú jedinými vládnymi orgánmi, do ktorých môžu občania Saudskej Arábie voliť svojich zástupcov. V súlade so segregačnými pravidlami na základe pohlavia, ktoré platia v Saudskej Arábii, hlasujú však muži i ženy v osobitných volebných miestnostiach .V krajine totiž platí prísna konzervatívna, wahhábistická interpretácia islamského náboženstva, ktorej súčasťou je aj oddeľovanie mužov a žien či dokonca až obmedzovanie slobody žien a to aj napriek tomu, že v konvencii OSN o politických právach žien, prijatej v roku 1952, sa hovorí, že „ženy majú mať vo všetkých voľbách právo voliť za rovnakých podmienok ako muži, bez akejkoľvek diskriminácie“.
V 20. storočí, sa volebného práva dočkala väčšina žien vo svete.V niektorých krajinách volebné právo si ženy vybojovali až v 21. storočí.
Stále však existujú krajiny, kde ženy nemajú právo voliť, ani byť volené. Ide o Vatikán. Aj v 21. storočí existujú krajiny kde volebné právo je odopreté nielen ženám, ale aj mužom. Toto platí pre absolutistickú monarchiu, Brunej.