Bolo to už veľmi dávno, pred vyše polstoročím, keď som v jednom podniku robil pomocného dispečera. Frmol tam býval veru poriadny. V jeden deň neustále vyzváňal telefón. Môj šéf hlavný dispečer Vendelín, obstarožnejší pán pred penziou, bol v plnom pracovnom nasadení a funiac utekal k neodbytne vycengúvajúcemu telefónu. Počas behu si brblal len tak sám pre seba, až to bolo počuť v celej kancelárii: „Kerá kurva to zasek volá.“ Zdvihol slúchadlo. “Haló! To si Ty Terka.“ Vendelín zostal stáť v pozore. Volala mu jeho manželka Terka, dáma v rokoch. Deti nemali. Dialóg počas telefonovania medzi nimi bola takýto. Teda, čo som počul ja. „Ano, Terka. Kúpim, Terka. Nezabudnem, Terka. Vybavím, Terka. Budem sa ponáhľať, Terka. Aj večeru uvarím, Terka. Pusinka, Terinko.“ V telefóne cvaklo a dispečer položil telefónne slúchadlo. Potom sa pozrel na mňa a zvýšeným hlasom povedal: „Čo čumíš na mňa! Pozri sa radši cez okno na tú vranu či tam ešte stále sedí na tých elektrických drótoch. Ona nemusí isť ani nakupovať, ani variť večeru, ani vybaviť kaderníka. Len si tak občas zalétne hľadať orechy. A potom si zasek len tak sedí na tých drótoch. Ja mám vrany moc rada, ale vadí mi keď začnú škrékat, a oni dosť škrékajú, jak tá moja Terka, ale moju Terku mám tiež moc rada.“
A žili šťastne až do smrti a Terka škrékala a Vendelín stál v pozore…