Konečne som sa zobudil. Fajn, ešte žijem. Neurol je svinstvo. Snažím sa zmeraveným ukazovákom rozsvietiť nočnú lampu. Podarilo sa. Ležím ďalej strnulo na posteli. Civím na plafón, aby som tak ako každé ráno, pozdravil svojho priateľa, plafónového pavúka. Pavúk, sa cez noc zakuklil do pavučiny a spí zimným spánkom. Nebudem ho rušiť. Mal by som sa pozviechať a konečne vstať. Nechce sa mi. Mám asi jesennú depku. Moje prvé Ja, ma však núti vstať. Konečne som sa odhodlal, že vstanem. Moje druhé Ja, sa však nedá, a poráža moju odhodlanosť. Prvé Ja, sa stiahne a čuší.
Okenné žalúzie sú stiahnuté. Oči som opäť privrel. Chcel by som sa znova ponoriť do ďalšieho Neurolu. Ešteže ho nemám po ruke. Ľavou rukou sa pokúšam potiahnuť žalúziu, aby som kúskom prižmúreného oka cez štrbinu v žalúzii, videl ako je vonku. Vzdávam to.
Pravou stŕpnutou rukou opatrne šmátram po rádiobudíku. Zapínam ho. Dávajú nejakú tvrdú muziku. Takú, čo by aj mŕtveho prebrala. Hlásateľ hlási: „Je práve 5 hodín. Prajem všetkým, ktorí sa práve prebúdzajú, krásne ráno!“ Sused zospodu búcha na stenu dohovorený signál na stíšenie rádia. Buch, buch, buch, buchbuchbuch, buch. Pravá ruka mi automaticky vystrelila a stíšila rádio.
Opäť sa ozvalo moje prvé Ja, s rozkazom: „Snaž sa už konečne vstať!“ Stále som celý stvrdnutý a meravý. Skúšam opatrne rozhýbať prsty na rukách aj nohách. Nejaká krv v nich ešte je. Trošku sa prebrali. Teraz ešte rozhýbať ostatné časti tela. Opatrne sa trepem na posteli ako zdochnutá ryba na udici. Krútim krkom, ktorý sa nechce krútiť, a vôbec si ho necítim. No vlastne necítim celého človeka. Pomaly zdvíham nohy aj ruky hore, dolu, a trupom sa snažím robiť pohyby vpravo aj vľavo. Z tejto činnosti ma naraz vyruší môj neodbytný kamoš, svojim zvonením. Stále zvoní. Otrava. Natiahnem ruku a buchnem po budíku. Stíchne.
V ušiach mi doznieva crnkot budíka. Ako na povel, všetky živé bunky v mojom tele sa začínajú pomaly preberať k životu: „Ja to dám!“ Aj môj plný močový mechúr už začína protestovať. Najprv jednu a potom druhú nohu opatrne zložím z postele na koberec a predkloním svoj trup aj hlavu dopredu. Krk mám stále meravý. Konečne sedím na posteli. Cítim ako mi krv začala prúdiť v celom tele. „Pozor, máš vysoký krvný tlak!“ Hovorím sám sebe. „Žiadne prudké pohyby chlapče!“ Opäť krútim krkom, do prava, do ľava a zhlboka sa nosom nadychujem a ústami vydychujem. Krčné stavce mi znenazdajky zapraskali a zapadli do seba. Som fit!
Hlásateľ hlási: „Je práve 5 hodín 30 minút.“ V tom momente ma moje prvé Ja, vystrelilo do pozoru a ja s mojím druhým Ja, stojíme pri posteli v pozore. Šuchnem nohy do papúč. Vstal som…