Izidor netrpezlivo prešľapoval pred krčmou a čakal, kedy ju otvoria. „Ahoj Izidor! “ Pozdravil som ho cestou do Lídla. „Máš niečo nové?“ „Všetko po starom kamoško. Jesť mi chutí, aj pivečko s vodkou mi chutí, no a pečienka zatiaľ poslúcha. A Ty, čo máš nového?“ „Izidor, predstav si, že mám. Necháva Ťa pozdravovať tvoja bývala frajerka Iza. Stretol som ju na divadelnom predstavení v SND“. „Počkaj, musím si ju nejak vybaviť, veď vieš, že ja som starý kocúr. Ženské idú po mne stále, však som štramák. Už viem. Tá vdovica s hrdzavými vlasmi. Pekná baba to je. Nejaký čas sme to spolu aj ťahali. Chodil som k nej aj do bytu. Býva už sama. Keď som bol u nej doma, ona stále len, oprav mi toto, oprav mi hento, ešte aj na toto si zabudol. Tak som jej to vždy spravil, ale keď som jej chcel pár krát pozrieť aj tú onú, však vieš na čo myslím, tak vždy mi povedala, že teraz sa nedá. A ona Ti bola aj dosť lakomá. Počúvaj, veď žiadny majster Ti dnes nepôjde opraviť niečo za pekné slovo, obed a jedno pivo. A furt ma len ťahala na kultúru, do divadla, do kina a všelijaké výstavy. Ja na takéto niečo nie som. A keď som ju raz pozval, aby išla so mnou k nám do šenku, tak síce išla, ale dala si len malý obrátený strik. Musel som jej ho aj zaplatiť. A ja som si stihol, jak sme tam spolu sedeli dať len tak narýchlo, teda na ex 2 pivá s vodkou. Keď to zbadala potvora, hneď ma hnala preč zo šenku. Tak som sa nezdržal a razom som jej povedal.: „Iza, tú kultúru na ktorú si ma ťahala som ešte ako tak pretrpel, že ma však vyháňaš von z nášho šenku, to teda prrr!“ Urazene sa na mňa pozrela, prevrátila oči k plafónu, zdvihla sa zo stoličky, otočila sa na opätku o 180 stupňov a nafúkane jak ten holub hrvoliak sa bez slov vyparila preč. Odvtedy som ju chvála bohu už u nás v šenku ani nikde inde nestretol. Prepáč, musím ísť, Jožo už otvoril šenk. Idem si dať pivečko s vodkou.“…