starec07

Je neskoré októbrové popoludnie. Prechádzam sa po našom sídlisku v Petržalke. Slnko hádže svoje zoslabnuté lúče na ľudí a paneláky už len zotrvačnosťou. Z neďalekého psieho parku, tak ako každý deň, počujem rázne povely psíčkarov. „Fuj!“ „ Sadni!“ „Ku mne!“ Väčšina psov si však povely svojich pánov nevšíma a veselo ďalej pobehujú, skáču, oňuchávajú sa, štekajú. V tom, ale spozorniem. Tri straky obyčajné sa ako veľké grácie prechádzajú po streche zaparkovaného auta. Dve škriekajú a hašteria sa. Tá tretia je však podozrivo ticho a svoje kolegyne ignoruje. Zacielim na ňu svoj dioptrický zrak. A čo to?! Veď straka drží v zobáku takmer celú cigaretu! Žeby fajčiarka? Straky ma naďalej ignorovali a mali ma na haluzi. Podišiel som k autu a zaštrkotal kľúčikmi. Všetky tri operence na mňa naraz fľochli, vyvalili okále a tie dve utárané odleteli na strechu vedľajšieho auta, kde pokračovali vo svojej prechádzke a rapotaní. Drzane ! Začal som mávať oboma rukami, aby tretia straka pustila cigaretový opalok na zem. Držala ho však pevne v zobáku ako vrana kus syra z Ezopovej bájky. Dohováral som jej: „Veď si ublížiš, pusti opalok na zem. Vieš predsa, že fajčenie škodí zdraviu!“ Straka ma stále ignorovala a mojim prečudesným gestikuláciám sa len potmehúdsky usmievala. Cigaretový opalok držala stále pevne v zobáku. Z ničoho nič však našuchorila perie, zdvihla svoj chvost a skrášlila auto svojím exkrementom. Znenazdajky začala skackať a tancovať po streche auta. Evidentne rolovala a pripravovala sa na vzlet ako lietadlo. Náhle sa rozbehla, roztiahla krídla, odrazila sa od strechy auta a vzlietla. Vo vzduchu sklopila podvozky, teda stiahla svoje beháky pod seba. Zakrúžila nado mnou, a svojim dlhočizným chvostom vyrovnávala svoj let. Nabrala kurz Veľký Draždiak a stratila sa vo výškach aj s opalkom v zobáku. Hádam si šla niekde pokojne zafajčiť, tam kde ju nebude vyrušovať nejaký moralizujúci penzista na prechádzke.