starec07

Dnes som venčil svojho psa po našej obvyklej trase. Kráčali sme veľmi opatrne, takým slimačím tempom. Rony toho má v živote už niečo za sebou, tak ako ja. Nie je veľký, ani malý. Je taký akurát. Farbu má zvláštnu hrdzavobieložltú. Nepoznám ani jeho otca či matku. Je najdúchom. Podľa psieho veku mu chýbajú do stovky dva roky. Niekedy mám dojem, že chodí už len zo zotrvačnosti. Je slepý aj hluchý, takže ani blesky a hromy mu už pri búrke nevadia. Nohu pri čúraní ešte ako tak zdvihne…

Rony opatrne zdvihol nohu, aby sa pripravil na čúranie a tu sa z ničoho nič pri nás objavil pán na bicykli v strednom veku. Pomaly krúžil okolo nás, a naraz z neho vyhŕklo: „Je to pravda, že všetci psíčkari sú policajní donášači.“ Pozrel som na neho a v duchu som si hovoril. Patrilo by sa mu odpovedať: „Pane, asi nie“. Prenikavo na mňa zacielil svoje oči a akoby len pre seba mi odpovedal. „Tak potom asi každý druhý.“ Dokončil svoje bicyklové kolečko okolo nás a bez pozdravu odfrčal. Sklonil som sa k Ronymu a tíško som mu zašepkal: „Máš šťastie, že už nepočuješ a nevidíš, pretože by si z toho všetkého čo sa teraz u nás deje určite zbesnel…